Výber jazyka

  • Slovak utf-8
  • English
  • German formal - Sie
  • Polish

Meniny dnes oslavuje

Sobota, 23 september 2017

Dnes má meniny
Zdenka
Zajtra má meniny
Ľuboš

Štatistiky

Návštevníkov: 344784

Štatistiky pre www.spis.eu.sk

TOPlist
TOPlist
Pamiatky
Spišský hrad

Spišský hrad patrí medzi najrozsiahlejšie hradné komplexy Európy a je najväčším hradom na Slovensku. Jeho rozloha je unikátna - viac ako 41tis. m2. A nie len vďaka svojej mohutnosti bol hrad v roku 1993 zaradený na zoznam Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ľudia s jeho stavbou začali v 12. storočí a svoju mohutnosť získal počas nasledujúcich 600 rokov, ale hradný kopec bol osídlený od pradávna. Po tejto časti Spiša sa kedysi pohyboval aj človek neandrtálsky a územie bolo zrejme osídlene ešte skôr. A o tom máme jednoznačný dôkaz.

V kameňolome na susednom Dreveníku objavili v roku 1938 v kuse travertínu ľudskú lebku. Ale dnes už lebka neexistuje. Zmizla za druhej svetovej vojny bez stopy. Prvé praveké hradisko vzniklo na kopci pravdepodobne v piatom tisícročí pre Kristom, keď sa tu usídlil ľud tzv. bukovohorskej kultúry. A najmohutnejšie osídlenie spadá do obdobia prelomu letopočtov, kedy na terajšom hradnom kopci mal svoje sídlsko Keltský kmeň kotínov, alebo Dákov. Aj dnes môžu návštevníci hradu na dolnom nádvorí vidieť pozostatky kultovej stavby Keltov. V druhom storočí však život na hradisku náhle ustal a kopec ostal opustený takmer na 900 rokov. Prioritu v celej oblasti prebral susedný kopec Dreveník, kde si Slovieni vybudovali svoje hradisko. Názov kopca je pravdepodobne odvodený od Dreveného hradu, ktorý na ňom v tomto období stál.

Najrozsiahlejšie hradné zrúcaniny na Slovensku rozprestierajúce sa na travertínovej kope a dominujúce širokému okoliu. Národná kultúrna pamiatka. Zrúcaniny ležia 5 km na SZ od Žehry (patria do jej katastra, konkrétne miestna časť Hodkovce), bližšie k Spišskému Podhradiu. prvej polovici 13. storočia hradnú akropolu chránilo kamenné opevnenie, ktoré hrad ubránilo pred tatárskym vpádom v roku 1241. V areáli hradu v tom čase postavili románsky palác a obytnú vežu. Po polovici 13. storočia k nim pribudol prepoštský palác a dnes už neexistujúca románska kaplnka. V 14. stroročí rozšírili hrad o stredné nádvorie so vstupnou bránou a barbakánom. V polovici 15. storočia vybudovali rozsiahle dolné nádvorie, ktorého vznik sa viaže k pobytu vojsk Jána Jiskru z Brandýsa v službách kráľa Ladislava Pohrobka ( 1445 - 1457 ). Neskôr bol hrad vlasníctvom Thurzovcov, potom Zápoľských a po roku 1636 Csákyovcov, ktorí boli jeho poslednými vlastníkmi až do roku 1945. Pri požiari v roku 1780 hrad utrpel obrovské škody, nebol už obnovený a postupne pustol. Rozsiahle výskumy, konzervácia a vybudovanie expozície v posledných rokoch znamenali nové oživenie tejto významnej pamiatky a sprístupnenie celého areálu verejnosti. V roku 1993 hrad spolu s okolím ( Spišské Podhradie, Spišská Kapitula, kostol v Žehre ) zaradili do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva a dostal sa tak medzi viac ako 300 najvýznamnejších pamiatok sveta. Muzeálna expozícia bola sprístupnená v roku 1983.

Spišský hrad je najväčším stredovekým hradom v strednej Európe. Vznikol v 12. storočí na mieste staršieho slovanského hradiska. V prvej polovici 13. storočia bol hrad chránený kamenným opevnením, vďaka ktorému odolal aj tatárskemu vpádu (r. 1241). Ešte v tom istom storočí talianskí majstri pôsobiací aj pri výstavbe Spišskej Kapituly, zosilnili hradné opevnenie. Z 13. storočia pochádza aj honosný románsky palác, valcovitá veža, románska brána i dnes už neexistujúca románska kaplnka.

V 14. storočí za vlády Ľudovíta, syna Karola Róberta z Anjou bol Spišský hrad rozšírený o stredné nádvorie so vstupnou bránou a barbakanom. V polovici 15. storočia bolo na hrade vybudované dolné nádvorie, ktorého vznik sa viaže k pobytu vojsk Jána Jiskru z Brandýsa. Ján Jiskra bol po smrti kráľa Žigmunda (v roku 1437) povolaný na obranu ešte neplnoletého uhorského kráľa Ladislava Pohrobka (1445-1457).

Pôvodný kráľovský hrad patril viacerým rodom. Od roku 1464 patril rodine Zápoľských, v prvej polovici 16. storočia pripadol rodine Thurzovcom a jeho poslednými vlastníkmi po roku 1636 sa stali Csákyovci, ktorí ho vlastnili až do roku 1945. Po požiari v roku 1780 hrad utrpel obrovské škody, nebol už viac obnovený a postupne pustol. Na hrade prebiehajú od roku 1970 rozsiahlé konzervačné práce. Súčasťou hradu je sprístupnená archeologická a historická expozícia z dejín hradu, stredovekých zbraní a feudálnej justície.

Od roku 1993 je Spišsky hrad spolu s okolím (Spišská Kapitula, Spišské Podhradie, kostol Žehra) zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Tel: + 421 53 454 13 36
Otvorené:

máj - september, denne, 8.30 - 19.00

október, denne, 8.30 - 18.00  

Dreveník
DreveníkHneď oproti hradu sa nachádza dôležitá archeologická lokalita Dreveník. Je to najväčšie slovenské travertínové územie so skalným mestom, vyhláseným za rezerváciu už v 1925. Na tunajšie travertíny je viazaný aj výskyt predmetov dosvedčujúcich prítomnosť človeka neandrálskeho typu z mladšej fázy stredného paleolitu. Početné sú paleontologické nálezy, a to fauny i flóry. Po 300 000 rokoch sa na travertínovom brale usadil neolitický poľnohospodár a pastier (bukovohorská kultúra), prvé opevnenie s hustým osídlením vzniklo v eneolite (bádenská kultúra), po prechodnom útlme bolo hradisko znovu vybudované v staršej dobe bronzovej (otomanská kultúra). Ďaľšie nálezy možno pripísať pilinskej kultúre, osídlenie je i z prelomu doby laténskej a rímskej (púchovská kultúra), i keď vtedy prevzalo centrálnu funkciu hradisko na Špišskom hrade. Posledným obdobím opevnenia a využívania polohy je 9. a 10. storočie, kedy tu stálo slovanské hradisko centrálneho charakteru. Správnu a vojenskú funkciu po jeho zániku prebral Šarišský hrad.

Dreveník je náhorná plošina, ktorá sa nachádza južne od Spišského hradu. Dvíha sa uprostred zníženiny v Hornádskej kotline. Najväčšie travertínové územie na Slovensku so skalným mestom, množstvom jaskýň a jaskynných dier, travertínových kôp a tektonických zlomov je svedkom búrlivého geologického vývoja Zeme, bolo už v roku 1925 vyhlásené za prírodnú rezerváciu. Vytvoril sa vyzrážaním travertínu z minerálnych prameňov a to spojením štyroch travertínových kôp. Jeho dnešná podoba má tvar stolovej hory, s výraznými rozčlenenými blokmi a často kolmými okrajmi stien. V roku 1953 bol vyhlásený za Národnú prírodnú rezerváciu a zasluhuje si zvláštnu ochranu a pozornosť pre svoju neoceniteľnú botanickú, zoologickú, archeologickú, historickú a paleontologickú hodnotu.

Travertínový útvarTravertínový útvar sa nachádza v nadmorskej výške 609 m, toto chránené územie zaberá rozlohu približne 40 ha, pričom prírodná rezervácia tvorí rozlohu 66,91 ha. Dreveník vznikal v najmladšom období treťohôr. Predstavuje najjužnejšie situovanú travertínovú kopu na severojužnej tektonickej línii, ako aj v celom systéme travertínových kôp Podbraniska. Je to najstarší a najrozsiahlejší masív v systéme spišsko - podkarpatských travertínov. Teleso má trojuholníkový pôdorys s vrcholom na severe a základňou orientovanou v smere východ - západ. Okraje telesa tvoria miestami takmer kolmé steny, ktorými je ohraničený povrch kopy tvaru planiny, mierne sa zvažujúcej k juhovýchodu, na východnom i západnom okraji vznikli rozsiahle skalné mestá: Kamenný raj a Peklo. Celý masív je silne postihnutý početnými poruchami, pozdĺž ktorých sa vyvinuli blokové zosuvy, jaskyne i priepasti.

Svojím návštevníkom poskytuje nezabudnuteľné prírodné krásy. Vyskytujú sa tu krasové útvary ako škrapy a jaskyne. V podzemí je známych okolo 30 jaskýň, niektoré s celoročnou ľadovou výzdobou a s mnohými pozostatkami pravekého osídlenia.

Dnešný ráz a tvar Dreveníka zvýrazňujú strmé skalné zrázy po jeho obvode vzniknuté pseudotektonickými pochodmi. Pod vplyvom gravitačných síl a reliéfu plastickejšieho podložia vznikali v smere osí pretiahnutých elevácií podložia pukliny, pozdĺž ktorých sapostupne uvoľňovali jednotlivé bloky travertínu a tieto po rozmáčanom paleogénnom podloží skĺzavaním sa vzďaľovali od hlavného telesa dolu po svahu, kde sa postupne rozpadávali. Vznikli v pliocéne až začiatkom kvartéru, čo okrem vonkajších prejavov mechanického rozrušenia telesa a stupňa jeho korózie potvrdzujú aj odtlačky rastlín a živočíchov v tunajšom travertíne.

Ako chránené územie sa Dreveník spomína prvýkrát u v roku 1928 avšak z právneho hľadiska bola na území kopy vyhlásená štátne prírodná rezervácia o výmere 66,91 ha s nedostatočnou rozlohou a vymedzením hraníc až v roku 1982, v roku 1983 bola ŠPT vyhlásená na ploche 101,82 ha a pokrývala celú plochu kopy. Do účinnosti zákona NR SR č. 287/1994 Z. z. je Dreveník národnou prírodnou rezerváciou.

Artefakty Dreveníka

Archeológia podáva ucelený obraz o nepretržitom osídľovaní od praveku až po príchod Slovanov a zároveň umožňuje pochopiť vplyv pravekých kultúr na slovanskú kultúru. V katalógu archeologických pamiatok Spiša sa uvádza: k najrozsiahlejším vyvýšeným sídliskám východného Slovenska s pravekým osídlením patrí travertínová kopa Dreveníka. Masív Dreveníka poskytuje plochu nielen pre otvorené sídliská, ale skrýva aj stopy osídlenia v jaskyniach, ktorých je tu niekoľko. Medzi ne patrí aj jaskyňa Puklinová - prv zvaná obyvateľmi aj Pleky.

V nálezoch prevláda zväčša črepový materiál bohatý na rôznorodú tvarovosť a výzdobu ľudu kanelovanej keramiky na Spiši. Tento materiál dokazuje, že Dreveník je výnimočným náleziskom, ktorý podáva obraz o tvorivej činnosti pravekého hrnčiara v období ľudu s keramikou kanelovanou. Väčšia časť črepového materiálu nájdeného v tejto lokalite je zastúpená tvarmi šálok, hrncových nádob a mís. Najcharakteristickejšou misou na Dreveníku je nádoba s masívnym pásikovým uchom, nad ktorým okraj rozčleňujú dva, niekedy aj tri gombíkové výčnelky.

Črepový materiál dokazuje, že existovalo viacero druhov hrncových tvarov. Nápaditosť pravekého hrnčiara sa prejavuje najmä vo výzdobe výrobkov. Okrem jednoduchých plytkých zvislých kanelúr, kombinovaných presekávanými plastickými pásikmi, sa stali obvyklým motívom šrafované trojuholníky, šachovnicovité vzory, rady vpichov aj vtlačených kruhových jamiek a vrypy nechtom. Dekoratívne poslanie mali aj uchá nádob, často masívne a zalomené, zdobené ryhami aj hladké. Výzdoba, aká sa vyskytla na kanelovanej keramike z Dreveníka, je známa aj z ďalších spišských lokalít (Gánovce, Hôrka Ondrej). Textilnú výrobu na sídlisku nepriamo dokladajú hlinené praskliny kónického a dvojkónického tvaru. Sú prevažne nezdobené. Na lokalite sa našli aj stopy osídlenia z iných období praveku, ktoré sa zaradzujú taktiež ku kanelovanej keramike.

Travertínový podklad Dreveníka je vhodný na uchovanie kostí, teda kostenej a parohovej industrie už spomínanej kultúry. Medzi najviac zastúpené patria šidlá vyrobené z triesky dutej kosti alebo vzácnejšie z kosti so zachovanou kĺbovou hlavicou. Pomerne početné sú aj kostené dláta lichobežníkového tvaru z triesky dutej kosti. Z parohu sa vyrábali aj palice s prevŕtaným kruhovým otvorom. Zvieracie zuby boli zrejme používané ako závesky. Jedným z najpozoruhodnejších nálezov tohto obdobia sú ploché kostené idoly, známe z Dreveníka v troch exemplároch. Dva z nich pochádzajú zo starších nálezov, tretí bol objavený na východnej strane dreveníckej vyvýšeniny v tzv. Kamennom meste. Najlepšie zachovaný idol predstavuje značne štylizovanú ľudskú postavu, v podstate vyznačenú len niekoľkými zárezmi na plochej trieske kosti. V hornej časti má kruhový otvor, ktorý svedčí o tom, že sa tieto idoly nosili ako závesky - amulety. Tieto zvieracie kosti pochádzajú prevažne z hovädzieho dobytka, ošípanej, kozy, ovce, z lovnej zveri jeleňa, srnca, bobra a husi. Našlo sa tu aj niekoľko kamenných hladených nástrojov, medzi ktorými prevládajú pomerne malé ploché sekerky lichobežníkového tvaru s obojstranne zabrúseným ostrím. Výroba štiepanej industrie je známa z množstva odštepov z farebných rádiolaritov a pazúrika, ako aj nástroje s čepelkami, retušovaný hrot, kosákové kamene a pílka. O kontaktoch so zemplínsko - tokajskou oblasťou svedčí dovezený obsidián, z ktorého zhotovovali najmä čepielky.
Dreveník patrí medzi najzápadnejšie lokality košťanskej kultúry. Pre túto kultúru je charakteristická zvlášť kostená ihlica z vývalkovite členenou hlavicou, perleťové ploché koráliky navlečené na bronzový krúžok, aj zvieracie prevŕtané zuby na bronzovom drôtiku. Náleziská tejto kultúry poznávame prostredníctvom pohrebísk.

Mladšie obdobia na Dreveníku prezentujú až prítomnosť ľudu púchovskej kultúry. Keramika tejto kultúry je charakterizovaná aj okrajovými črepmi s oválnym okrajom a s okružím z masívnych hrncovitých tvarov, často zdobených šikmými hlbokými vrypmi, poprípade rytou vlnovkou. Keltské tradície v púchovskej kultúre sa prejavujú v rôznorodosti tvarov, hlavne výzdoby (napríklad šrafovanie). S púchovským osídlením súvisí aj nález keltskej mince (didrachmy), tzv. veľkobystereckého typu a rímskej mince Trajána (z rokov 98 až 117 nášho letopočtu). Na Dreveníku bolo toto osídlenie značné a zasiahnuté boli aj svahy Spišského hradu.

K najrozsiahlejšiemu osídľovaniu Dreveníka dochádzalo v období kanelovanej kultúry. V tejto dobe tu bol vybudovaný systém opevnených vyvýšených osád. Dreveník mal výsostné postavenie v spoločenskej a hospodárskej organizácii. Pre ľud tejto kultúry bolo charakteristické pastierstvo, najmä chov oviec, ktorý bol nenáročný na podmienky a zároveň poskytoval obživu a vlnu na textilné spracovanie. Prostredníctvom pamiatok kultového charakteru , ako sú kostené idoly, závesky - amulety, súčasti hlinených napodobenín vozíkov a miniatúrne hlinené napodobeniny kamenných nástrojov, je možné vytvoriť si obraz o duchovnom živote týchto obyvateľov. Z remesiel bolo najrozvinutejšie hrnčiarstvo.

Osídlenie

Dreveník skrýva však i doklady o najstaršom osídlení východného Slovenska. Stopy po osídlení človekom pochádzajú zo staršej doby kamennej (asi pred 300 000 rokmi), ale aj zo starších čias. Pri ťažbe travertínu kamenári dodnes nachádzajú paleontologické nálezy, medzi inými aj skamenené kosti dávno vyhynutých druhov zvierat, napr. mamutov. Intenzívnejšie bol skalný masív Dreveníka využívaný až v mladšej dobe kamennej na prelome 5. a 4. tisícročia pred našim letopočtom ľudom bukovohorskej kultúry. Koncom 3. tisícročia na sklonku doby kamennej - v eneolite sa tu opevnil ľud bádenskej kultúry, ktorý zanechal po sebe množstvo hmotných pamiatok vo forme zlomkov keramických nádob rozličných tvarov, hladených kamenných a parohových sekeromlatov, kostených nástrojov a plochých kostených idolov.
Život na Dreveníku sa nezastavil ani v staršej dobe bronzovej okolo roku 1600 p.n.l. Z tohto obdobia sa zachovala kostená ihlica, perleťové korálky a prevŕtané zvieracie zuby navlečené na bronzovom krúžku patriace koštianskej skupine.

Zo strednej doby kamennej pochádzajú dva hromadné nálezy bronzových predmetov, ktoré sú pozostatkami ľudu pilinskej kultúry.

Početný keramický materiál púchovskej kultúrnej skupiny svedčí o rozsiahlom osídlení Dreveníka od polovice 1.st. p.n.l. až do 2.st.p.n.l., teda na sklonku doby laténskej do konca doby rímskej.

Sídelný vývoj Dreveníka bol zavŕšený v 9. - 10.st. Plošinu so strmými skalnými zrázmi v západnej časti využili starí Slovania a vybudovali tu mohutné hradisko. Potom sa už politické a hospodárske dianie presúva na Spišský hrad. Už od raného stredoveku sa tu ťažil travertín ako stavebný materiál. Ťažba pokračuje aj dnes, čo môže mať negatívny dosah na zachovanie tejto jedinečnej lokality.

Flóra a fauna

Od skorej jari plošinu spestrujú známe, ale aj vzácne rastliny. Medzi zástupcami teplomilnej vegetácie nájdeme zriedkavejšie dealpínske druhy. Lokalita mala v priebehu štvrtohôr dôležité postavenie pri vývine a migrácii flóry, o čom svedčia mnohé odtlačky rastlín v tunajšom travertíne.

Na Dreveníku rastie okolo 270, 470 druhov a poddruhov vyšších rastlín. Zhruba 60 druhov je zaradených do zoznamu ohrozených rastlín SR. V súčasnosti je pre Dreveník typické kontrastné zmiešanie flóry, dané výškovou inverziou a vlastnosťami podkladu.
Vedľa seba tu rastú horské a nížinné druhy, druhy lesné s druhmi stepnými. Viaceré rastliny sú významné z fytogeografického hľadiska, dosahujú tu severnú hranicu svojho rozšírenia. K najznámejším zástupcom patrí ostrica nízka, kostrava tvrdá, astra kopcová, kozinec dánsky, medníčka najvyššia, medníčka sedmohradská, hlaváč žltkastý, ranostaj pestrý, ďatelina alpská, veronikovec klasnatý, lipkavec sivý, horčičník Wittmannov, zvonček karpatský, púpavec sivý, ríbezľa alpínska, silenka zelenkokvetá, javor poľný a iné. Z chránených rastlín tu rastú: poniklec slovenský, astra alpínska, zvonček karpatský, včelník rakúsky, kosatec bezlistý uhorský, orlíček obyčajný, veternica lesná, prilbica pestrá, ľalia zlatohlavá, čerešňa mahalebková, prilbica jedhojová, klokoč perovitý a plesnivec alpínsky.
Vzácna je aj fauna Dreveníka, ktorá je málo prebádaná. K vzácnostiam patria viaceré druhy hmyzu, zo stavovcov najmä plazy, pernaté dravce, ktoré vplyvom človeka tu strácajú svoje hniezda.

V súčasnosti skalné bralá tejto lokality využívajú na prípravu a tréningy alpinisti a horolezci.

Kostol sv. Ducha
KostolJeho interiér ukrýva vzácne gotické fresky svetového významu, ktoré sem prichádzajú obdivovať stovky návštevníkov zo všetkých kontinentov. Už z diaľky upúta pozornosť návštevníka biela stavba kostola s charakteristickým dreveným cibuľovitým zakončením veže, vypínajúca sa nad obcou na malom návrší. K samotnému kostolu vedie 93 schodov zo zvláštneho spišského vápenca - travertínu. História kostola začína v 13.st. Gróf (comes) Ján zo Žehry dostal povolenie postaviť kostol v Žehre od "Ctihodnej kapituly spišskej" v roku 1245. Kostol v prechodnom neskororománskom - ranogotickom slohu bol dokončený v roku 1275, v priebehu storočí bol viackrát upravovaný až do dnešnej podoby.

15. marca 1985 bol farský kostol Sv. Ducha v Žehre vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a 11.decembra 1993 bol Spišský hrad a kultúrne pamiatky okolia - teda aj kostol Sv. Ducha v Žehre zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Z pôvodného jednoloďového kostola sa do dnešných čias zachovala románska klenba vo svätyni. V lodi bol drevený kazetový strop, ktorý v druhej polovici 15.st. vyhorel. Po požiari postavili klenbu, podopretú osemhranným stĺpom. Od vtedy je kostol dvojloďový. Táto architektonická zvláštnosť je typická pre viaceré kostoly spišského regiónu a možno ju takisto považovať za svetový unikát. Vnútorné zariadenie je väčšinou barokové: hlavný oltár s reliéfom Zoslania sv. ducha z roku 1656 je barokový, ovplyvnený neskorou gotikou. Bočný oltár na južnej strane je z roku 1677, avšak plastika sv. Mikuláša a tabuľové maľby na dreve sú gotické.

"Morový oltár" z roku 1663 na severnej strane je ďakovným darom farníkov na pamiatku epidémie moru, ktorý tu zúril v rokoch 1644 - 1645. V gotickej skrini oltára z roku 1510 sú plastiky zo 16.st. za zmienku stojí ešte baroková kazateľnica a krstiteľnica. Vo svätyni vedľa oltára je neskororománska krstiteľnica, dnes nepoužívaná. Za oltárom na východnej stene kostola je jediné románske okno. V lodi sú okná gotické, vo svätyni je okno rozšírené - pravdepodobne kvôli dostatku denného svetla. Lavice sú z päťdesiatych rokov minulého storočia. Organ je nový, postavený v rokoch 1988 - 1989.

Najvzácnejšie sú v kostole fresky, ktoré boli namaľované do čiastočne vyschnutej omietky a to v piatich etapách:

  1. etapa : po dokončení stavby v roku 1275 bol kostol posvätený - pomazaný svätou krizmou. Miesta, kde bol pomazaný označujú konsekračné kríže.

  2. etapa : v tympanóne južného portálu (pôvodného vchodu do kostola) je freska z 13.st. zvaná Goldota. Prístavok pri portáli (Boží hrob) bol pristavený pred 100 - 150 rokmi.

  3. etapa : na freskách vo svätyni (z prvej polovice 14.st.) sa prejavuje byzantsko - taliansky ikonografický vplyv. Sú na klenbe, stenách i na spodnej časti víťazného oblúka. Na klenbe sú vyobrazenia: na východnej strane Christor Pantokrator (Vševládca), na severnej strane Triglav (vecne nesprávne starobylé znázornenie) - tajomstvo Najsvätejšej Trojice, na západnej strane Theotókos - Bohorodička s dieťaťom Ježišom na hrudi, na južnej strane Abrahámovo lono. Na stenách sú výjavy: na severnej strane Korunovanie Panny Márie. Tu stojí za povšimnutie dobový dokument vývoja strunových hudobných nástrojov z prvej polovice 14.st. - anjeli hrajú na "fiduly"(na oboch stranách fresky). V druhom riadku je Posledná večera, pokračujú udalosti v Getsemanskej záhrade, na východnej strane (za oltárom) je Zvestovania pána. V druhom riadku Kristus pred Herodesom, pod oknom Kristus vo väzení, pokračuje freska Bičovanie, na južnej strane patróni lekárov a lekárnikov svätý Kozma a Damián s pacientmi. V druhom riadku Ukrižovania a Snímanie z kríža. Na víťaznom oblúku na spodnej strane sú medailóny prorokov.

  4. etapa : na severnej stene lode sú dve fresky v rámoch z druhej polovice 14.st.: Pieta (Sedembolestná) a Arbor vitae (Strom života). Táto je najznámejšia, je typickým príkladom Písma svätého chudobných. Ústrednými postavami pod stromom života sú Synagóga ako predstaviteľka Starého zákona a Eccesia (cirkev) predstavuje Nový zákon. Freska je plná symbolov a symboliky.

  5. etapa : zahŕňa fresky z druhej polovice 15.st. na severnej stene lode. Po spomínanom požiari, keď postavili uprostred lode stĺp s klenbou, na severnú stenu lode naniesli tenkú vrstvu novej omietky, čím zakryli o 100 rokov staršie fresky (Sedembolestná a Strom života) a namaľovali tri riadky nových fresiek. Z toho istého obdobia pochádza aj freska na prednej strane víťazného oblúka. Vo vrchnom riadku je Smrť Panny Márie a Korunovanie Panny Márie. V druhom riadku je Ladislavova legenda (uhorský kráľ sv. Ladislav zachraňuje kresťanské dievča z rúk pohanských Kumánov). V spodnom riadku je Zvestovanie Pána, Obrezanie Pána, Poklona troch kráľov. Na prednej strane víťazného oblúka je výjav Posledného súdu. Táto situácia trvala až do skončenia epidémie moru roku 1646, keď vrchnosť prikázala dezinfikovať priestory, v ktorých ľudia žili alebo sa schádzali. Preto priestor kostola zabielili. Fresky boli ukryté až v 50 - tych rokoch nášho storočia. Skupina odborníkov pod vedením Dr. Márie Mariániovej fresky odkryli, očistili, upevnili, avšak nereštaurovali. V lodi po odkrytí fresiek z 15.st. robili opatrné sondy a tak objavili o 100 rokov staršie fresky, na úkor mladších fresiek.

Kaštieľ Hodkovce
KaštieľAdministratívne podlieha Žehre aj osada Hodkovce, ktorá bola pôvodne majerom Spišského hradu. Spomína sa už v roku 1293. Nachádza sa tu čákiovský kaštieľ zo 17.stor. s francúzskym parkom, rodinným cintorínom Čákiovcov a hospodárskymi objektmi. Roku 1780 bol prebudovaný.

Barokovo - klasicistický kaštieľ s rozsiahlym parkom a novším severným krídlom postaveným už v historizujúcom slohu. V 17.st. založili noví majitelia hradného panstva Csákyovci - v Hodkovciach majer, ktorého súčasťou bola aj obytná budova. Začiatkom 18.st., keď sa povstalecké vojská Františka Rákócziho zmocnili poškodeného a schátraného Spišského hradu, Štefan Csáky si nechal v Hodkovciach postaviť v roku 1702 pohodlný barokový kaštieľ, bol prízemný s pôdorysom v tvare písmena U. Roku 1780 Emanuel Csáky objekt prestaval a založil pri ňom a j rozsiahly park. V tom istom roku vyhorel Spišský hrad a vtedajší majiteľ nechal preniesť do pohodlného kaštieľa značnú časť zbraní a vnútorného zariadenia, nachádzajúceho sa dovtedy na hrade. Roku 1860 dostavali v historizujúcom slohu ďalšie krídlo, čím objekt získal uzavretú štvorkrídlovú dispozíciu.

Prízemný kaštieľ má reprezentačné krídlo orientované do parku, fasády členia pozdĺžne okná lemované pásovou šambránou, zakomponovanou do lizénových rámov. V strede priečelia sú dve okná, po stranách s pilastrami a rímsovou hlavicou, nad oknami v polkruhovom frontóne je štuková ornamentika. Nad nimi je veľký barokizujúci štít, pôvodne s vázami po stranách. Zvýšená terasa pred časťou priečelia je prístupná dvojramenným schodišťom. Má kuželíkové zábradlie. Na nárožiach hlavného krídla, orientovaného do parku, sú prevýšené poschodové pavilóny, pripomínajúce veže s manzardovými strechami.

V jednotlivých priestoroch sú pruské a korýtkové klenby a rovné stropy, niektoré s fabiónmi. V reprezentačných priestoroch sú veľké dvojkrídlové dvere a v ústrednej sále na rovnom strope historizujúca ornamentálne maľba. Vo vestibule hlavného vchodu je kazetová kupola. Vnútorné zariadenie kaštieľa premiestnili 1959 do zbierok nábytkového múzea v Markušovciach, ktoré je súčasťou Východoslovenského múzea Košice. V rozsiahlom parku sú štyri mytologické sochy, kaplnka z roku 1803, romanticky upravená 1885 a zvyšky drobných romantických architektúr.

V súčasnosti kaštieľ slúži ako zariadenie sociálnych služieb, ktorý je v pôsobnosti Košického samosprávneho kraja a nie je bežne prístupný verejnosti.

 

Zaujímavé odkazy

Inteligentné webové stránky a redakčný systém pre obce

Slovakia regions

© 2017 Žehra
Joomla! is Free Software released under the GNU/GPL License.