Výber jazyka

  • Slovak utf-8
  • English
  • German formal - Sie
  • Polish

Meniny dnes oslavuje

Nedeľa, 24 marec 2019

Dnes má meniny
Gabriela
Zajtra má meniny
Marián

Štatistiky

Návštevníkov: 106798

Štatistiky pre www.spis.eu.sk

TOPlist
TOPlist
História
    Územie, na ktorom Jaklovce vznikli, daroval ako donáciu gelnickému mešťanovi Hekulovi (resp. Jekulovi) uhorský kráľ Ladislav IV. (po matke nazývaný Kumánsky) pred 3. septembrom roku 1282. V darovacej listine sa toto územie spomína ako neosídlený les a kráľ ho vyňal z rozsiahleho chotára kráľovského mesta Gelnica. (Listina je v plnom znení uverejnená v diele I. Borsa: Regesta regnum stirpis Arpadianae 11/2-3, s. 295, č. 3162.) Jaklovce sa prvýkrát v listinách spomínajú v roku 1292.V roku 1297 sa v listinách spomína aj kamenný kostol.  Komes Hekul sa nestal dedičným richtárom novozaloženej dediny, panovník ho však povýšil do šľachtického stavu. Hekul sa tak stal nielen zakladateľom Jakloviec, ale aj zakladateľom zemianskeho rodu Jekelfalussyovcov. V ich rodovom erbe je znázornená ruka držiaca vytrhnutý ihličnatý strom aj s koreňmi. Jaklovce sú v listinách pomenované ako Hekul, villa Jekul (1344), Jakul, Jaklín, Jaklótz, Jeklsdorf, villa ( Dorf ) Jekliny, Jeklen, Jaklowcze (1773), Jekkelfalua, Jakkulfalua, Jekelfalva, Jakulfalva. Hekul mal veľké zásluhy na rozvoji baníctva. Od kráľa preto získal rozsiahly majetok, ktorý siahal až po jasovské prepošstvo. Obyvatelia založených osád neplatili pozemkovú daň teragium, len urburu- desiatok baníctva.

V najstarších časoch boli Jaklovce vybudované po oboch stranách potoka Kochenseifen (v preklade uhliarsky potok) v časti dnes zvanej Hlinek. Toto slovo bolo pôvodne miestnym pomenovaním potoka Rjeka pravobrežného prítoku Hnilca. Budovateľská vášeň Jaklovčanov neochabla. V nasledujúcom 14. storočí v obci vybudovali dve drevené zemianske kúrie, v ktorých Jekelfalussyovci bývali. V roku 1313 Hekulov potomok Jakub predal časť lesa patriaceho k obci Mikulášovi Legreimu. V roku 1331 tento majetok patril rádu kartuziánov.

Nevyjasnené majetkovoprávne vzťahy medzi Jekelfalussyovcami a Gelnicou viedli k častým potýčkam. V roku 1344 je obec známa pod menom villa Jekul z procesu u samotného kráľa Ľudovíta I. z rodu Anjouovcov na podnet Mateja a Dominika Jekulových proti gelnickým a smolníckym mešťanom, ktorí im zapálili mlyny. Žalobcovia v roku 1352 proces vyhrali. Pokoj však nenastal. V roku 1372 syn Jakuba Dominik de Jekulfalva podal kráľovi žalobu na obyvateľov Gelnice, lebo mu zbúrali dom. Aj teraz ich kráľ napomínal a nabádal k zmieru.

Panovník Ľudovít I. Veľký v  snahe urovnať spory medzi kráľovským mestom a Jekelfalussyovcami, ale aj v snahe ujasniť vzťahy okolitých osád k mestu, potvrdzuje v roku1374 Gelnici privilégiá. (Listina je v plnom znení uverejnená v diele G. Fejera: Codex diplomaticus Hungiae ecclesiasticus ac civilis, str. 564.) Uhorský panovník v nej udeľuje baníckemu mestu Gelnica zvláštne privilégiá vo vzťahu k osadám, ktoré jej podliehajú. V spomínanej listine sa uvádza 7 osád (Žakarovce, Veľký Folkmar, Prakovce, Helcmanovce, Mníšek, Švedlár a Slovinky ) patriacich pod jurisdikciu Gelnice. V spomínaných osadách panovník potvrdzuje zákaz predaja vína v krčmách ( predávať sa mohlo iba pivo ), zákaz predaja mäsa, plátna a súkna. Všetky spory medzi obyvateľmi týchto osád a previnenia do výšky 16 denárov uhorských sa museli súdne riešiť v Gelnici. Jaklovce, Margecany a Kojšov sa v tejto listine nespomínajú. Tu boli zrejme suverénnymi pánmi Jekelfalussyovci. Podstata právnych nezrovnalostí tkvela pravdepodobne v tom, že gelnickí občania zakladali okolité osady v rozsiahlom gelnickom chotári na odkupnom práve, pričom podliehali privilégiám Gelnice. V osadách sa uplatňovalo nemecké právo gelnických občanov. Územie Jakloviec bolo však dané ako kráľovská donácia.

Majetkovoprávne spory neprestali ani po angažovanom prístupe panovníka Ľudovíta I. Už v  roku 1375 Laurinec Jekulfalvai vedie spor o Kojšov s Gelnicou a Smolníkom. V roku 1391 Mikuláš Jekulfalvai protestuje proti tomu, že Kojšov vlastní Gelnica a žiada vrátiť túto osadu rodine Jekelfalussy.

Na základe niektorých historických prameňov však môžeme usúdiť, že Jaklovce v istých obdobiach podliehali jurisdikcii Gelnice, boli v tesnejšom vzťahu s Gelnicou.

Mestské privilégiá Gelnici udeľovali a obnovovali uhorskí panovníci už od čias Belu IV. (1235 - 1270) a jeho vnuka Ladislava IV. Kumánskeho (1272 - 1290). Neskôr však bola bežná prax celkom iná, o čom svedčí žiadosť Gelnice a Smolníka z roku 1574 adresovaná cisárovi Maximiliánovi II. Habsburskému, uhorskému kráľovi. V spomínanej listine sa predstavitelia oboch miest sťažujú na porušovanie starých privilégií okolitými dedinami. Napríklad v Jaklovciach a vo Veľkom Folkmari boli kováčske dielne, čo podľa privilégia mohli byť iba v Gelnici. Navyše v Jaklovciach to bola kováčska dielňa - hámor s vodnou hrádzou, takže zdvihnutá hladina vody sťažovala prístupovú cestu do Gelnice. V  listine sa Gelnica okrem iného domáha privilégia získať pod svoju právomoc všetky okolité dediny ležiace v jej chotári: Krompachy, Slovinky, Žakarovce, Jaklovce, Margecany, Veľký Folkmar, Kojšov, Prakovce, Helcmanovce, Mníšek a Švedlár. Z hľadiska hospodárskeho rozvoja krajiny v 16.storočí to už bol anachronizmus. Zároveň treba povedať, že hospodárske podnikanie šľachty v okolitých dedinách prispievalo k postupnému hospodárskemu oslabeniu Gelnice. Zavŕšením hospodárskeho úpadku Gelnice bol rozvrat v banskej činnosti spôsobený útokmi šľachty proti gelnickým baníkom - haviarom i drevárom a uhliarom v okolitých pánskych lesoch, keď šľachta odmietala uznávať staré privilégiá Gelnice ťažiť rudu v širokom gelnickom chotári. Šľachta odtiaľ vyháňala baníkov, neštítila sa ani vrážd, ničila banské diela. Najznámejší v tomto smere boli feudálni páni z Richnavského hradu a Bebekovci z Krásnej Hôrky.

Dejiny Jakloviec až do konca 18. storočia sú úzko spojené s dejinami zemianskeho rodu Jekelfalussyovcov. Tento šľachtický rod sa postupne rozvetvil. Jedna jeho vetva bývala v Jaklovciach, druhá v Margecanoch, kde získala majetok a používala predikát Jekelfalussy es Margitfalvai. Tretia vetva tohto rodu získala začiatkom 19. storočia časť majetkov stropkovského panstva: Veľkú Domašu, Kelču, Vyšný Hrabovec a iné majetky v Zemplíne. Jaklovská vetva Jekulových potomkov bola v 18. storočí majetkovo veľmi chudobná. Adam Jekelfalussy už v roku 1700 v Jaklovciach okrem zemianskej kúrie (dnes budova komunitného centra, bývalý notársky úrad) len máločo vlastnil. Väčšiu časť majetku mali v zálohu Ján Bajory, Ezechiel Vasch a Ján Tarnóczy. Schudobnení Jekelfalussyovci si na živobytie zarábali zväčša ako úradníci u spišského župana.

Až do polovice 15. storočia bola Gelnica s okolím kráľovským majetkom ako slobodné banské kráľovské mesto. Obrat nastáva v roku 1460, keď uhorský kráľ Matej Korvín dáva Spišský hrad s okolitými dedinami do súkromného vlastníctva Imrichovi Zápoľskému. Ako prišiel Imrich Zápoľský k vlastníctvu majetku v údolí Hnilca (medzi iným aj Jakloviec a Margecian ), pre nedostatok listinných prameňov sa nedá dokázať. V roku 1553 dostal Jaklovce do vlastníctva Alexander Thurzo. Po vymretí Thurzovcov v roku 1636 jaklovský majetok získali Csákyovci.

Poslední feudálni vlastníci vyvíjali v obci bohatú stavebnú činnosť. Na svojom panstve začali hospodársky podnikať. V roku 1726 vybudovali liehovar Flogória (Pálenčáreň). V obecnej kronike na str. 35 o tom čítame: „V susedstve kostola je starý šľachtický kaštieľ prebudovaný na liehovar." Ešte v prvej polovici 20. storočia sa tu pálil lieh (špiritus) zo zemiakov dopestovaných na veľkostatku.

V blízkosti liehovaru zriadili hospodársky dvor. Scelili polia na veľkostatkársky - majerový spôsob hospodárenia. K veľkostatku patril mlyn. V Huštáku okrem hospodárskych stavísk vybudovali jednopodlažný kaštieľ.

Posledným prejavom stavebnej aktivity Csákyovcov bola na začiatku 20. storočia rozsiahla výstavba nového, v centrálnej časti dvojpodlažného kaštieľa pri štátnej ceste nad Hlinkom. Poniže kaštieľa vybudovali žrebčín a technickú vymoženosť - tzv. Kumšt - vodovod, ktorý privádzal do kaštieľa a žrebčína pitnú vodu. Areál oboch kaštieľov obklopoval park. Naň nadväzovala záhrada s rybníkom a ovocný sad. V záhrade stál tzv. sklený dom (skleník).

Po prvej svetovej vojne gróf Csáky vymenil svoje tunajšie majetky s mestom Košice za vinohrady v Sedmohradsku a presťahoval sa do Maďarska. A tak po r. 1918 je mesto Košice výlučným vlastníkom hospodárskeho majetku, lesov, polí, liehovaru, mlyna i oboch kaštieľov s kompletným pôvodným zariadením.

Medzi technické vymoženosti okrem spomínaného Kumštu nesporne patril mlyn s vodnou turbínou na výrobu elektrickej energie. Tá sa rozvádzala do kaštieľov, do kostola a do niektorých budov v Huštáku. Vodná turbína slúžila svojmu účelu až do čias elektrifikácie obce v roku 1942. Ďalšou technickou zaujímavosťou bola píla s gátrom na parný pohon, pričom energiu získavala spaľovaním odpadu z dreva - pilín, ktoré sama produkovala, kôry a odrezkov. Tým sa prakticky blížila k vysnívanému perpetuu mobile.

Z  CIRKEVNÝCH DEJÍN

Kostol sv. Antona sa v listinách prvýkrát spomína v r. 1297. Bol postavený v gotickom slohu s lomenou klenbou. Po neskorších prestavbách je dnes sakristiou chrámu. Dnešná svätyňa bola postavená neskôr, tiež v gotickom slohu s lomenou klenbou, oddelená gotickým víťazným oblúkom od chrámovej lode. Tá mala pôvodne drevený kazetový strop. Na stenách chrámovej lode sú dnes maľby patrónov filiálok jaklovskej farnosti: sv. Katarína - Rolova Huta, sv. Margita - Margecany, sv. Michal archanjel - Veľký Folkmar.

Obyvatelia jaklovskej farnosti pôvodne platili dežmu - daň z úrody zvanú kathedraticum ostrihomskému prepoštovi. Hnilecká dolina s nemeckým obyvateľstvom sa v 16. stor. stala pôsobiskom evanjelických kazateľov z Nemecka. Reformovaná cirkev bola aj v Jaklovciach. Neskôr v 17. a 18. stor. noví feudálni páni Čákyovci na svojom panstve veľmi aktívne podporovali  rekatolizáciu. Rekatolizácia zasiahla nielen luteránov, ale aj tunajších pôvodných gréckokatolíkov. V roku 1700 vo farnosti žilo 311 kresťanov, z toho 44 katolíkov, 80 gréckokatolíkov a 187 luteránov. Veľký Folkmar v tom čase do farnosti nepatril. V roku 1752 vykonal ostrihomský arcibiskup Keresztszegi Mikuláš Csáky kanonickú vizitáciu jaklovskej farnosti. V zápisnici z tejto vizitácie sa uvádza, že kostol mal tri oltáre. Hlavný oltár sv. Antona, vedľajšie so sochou Panny Márie a sv. Mikolaja ( Mikuláša). Patrónom kostola bola rodina Jekelfalussyovcov (rím. kat.), v čase reformácie rodina Báreych z Abauja (ref. cirkev). Socha sv. Mikuláša sa neskôr dostala do košického múzea. Kostol bol zasvätený sv. Antonovi a sv. Pavlovi Eremitovi. Svätyňa mala drevenú podlahu, kostolná loď bola bez podlahy, hlinená. Monštrancia bola drevená, večné svetlo nesvietilo. Farnosť aj s filiálkami mala 1 066 veriacich, z toho v Jaklovciach žilo 142 katolíkov, 132 gréckokatolíkov a 82 luteránov. Na sviatok Božieho Tela a na Nanebovstúpenie Pána konali sa demonštračné procesie do Gelnice a do Kojšova. Farárom bol Ján Wábell, rodák z Trenčína. Hlavným prameňom jeho príjmov bol cirkevný desiatok.

Uvedenú staršiu podobu kostola, fresku sv. Kataríny v sakristii z 13. stor. i bočný oltár sv. Mikuláša z 15. stor. opisuje aj Divald Kornel v diele Szepesvármegye müveszeti emlekei .

Od 16. storočia je pri jaklovskej fare doložená matrika. V roku 1934 kronikár obce uvádza najstaršiu matričnú knihu narodených, zosobášených a zomrelých z rokov 1716 až 1746. Staršie matričné knihy a listiny sa nachádzali v archíve ostrihomského arcibiskupa.

V roku 1772 rodina Jekelfalussyovcov dala vybudovať barokovú kaplnku sv. Jána Nepomuckého. Od roku 1782 celých 23 rokov v Jaklovciach pôsobil farár Matej Ľúby, rodák z Beňadikovej v Liptove. Vyštudoval v Trnave. V starej drevenej fare bývať bolo životu nebezpečné, a tak 7 rokov býval v sedliackom dome, kým sa vybudovala nová fara v roku 1792. Matej Ľúby patril k mladej modernej generácii bernolákovcov. Bol členom Slovenského učeného tovarišstva založeného v Trnave. Neskôr bol povýšený za kanonika.

V roku 1809 bola v jaklovskej farnosti zriadená kaplánska stanica. Pôvodne mala byť vo Veľkom Folkmari ako expozitúra jaklovskej farnosti. Prvým kaplánom bol František Novák.

Dňa 17.augusta 1872 bola slávnostne ukončená renovácia kostola, keď tesárski majstri z Levoče a Jakloviec zhotovili novú povalu a strechu. Vežu i strechu potom pokryli šindľami. Hlavným majstrom bol Antal Sarob, ďalším Martin Both. Z  tesárov pracovali Juraj Jurtinus, Andej Ontko, Jozef Jakubišin, Peter Biroš, Pavol Dolinský a Peter Kopcsor.

Oprava interiéru kostola sa urobila v roku 1900. Vtedy bol zakúpený orgán od firmy Rieger v Krnove za 10 000 korún zo zbierky občanov. V roku 1910 boli zakúpené jednotlivé zastavenia krížovej cesty.

Počas prvej svetovej vojny boli zrekvirované kostolné zvony. Nové zvony boli odliate v továrni bratov Buchnerovcov v Košiciach v rokoch 1922 a 1926 v celkovej hodnote 17 700,- Kčs. Obnos sa získal z finančných zbierok občanov a rodákov žijúcich v Amerike. V medzivojnovom období bola strecha kostola pokrytá škridlicami, šindľami iba veža.

Až do roku 1918 platila zásada, že nového kňaza prezentoval majiteľ veľkostatku, komposorátu, čím bola grófska rodina Csákyovcov. Po vojne sa pomery zmenili. Po smrti farára Júliusa Tambera v januári 1923 vznikol spor o voľbu nového kňaza. Vo vzájomnom súperení Jaklovčania postupne odmietli dvoch farárov, Rudolfa Znaka z Gelnice a Jána Kočiša, i administrátora Ernesta Liptaya. Nevyhli sa pritom ani násilnostiam. Rožňavský biskup dal kňazovi príkaz tajne opustiť faru a na jaklovskú farnosť vyhlásil interdiktum (zákaz konať bohoslužby a vysluhovať sviatosti). V nasledujúcom roku starostovia obcí jaklovskej farnosti požiadali biskupa o nového kňaza a zaručili sa za jeho bezpečnosť.Za nového farára bol pred Veľkou nocou r. 1924 inštalovaný ( úradne dosadený ) Eugen Loja. Nepokoje sa skončili až po zásahu polície, keď niektorí veriaci 15. apríla 1924 opäť napadli faru. V nasledujúcich rokoch si tento kňaz svojou prácou získal dôveru a úctu farníkov. Pôsobil tu do roku 1941. V roku 1939 prišiel do obce nový kaplán Ján Labanc, rodák z Richnavy, ktorého si miestni farníci veľmi obľúbili.

V roku 1957 bola opravená kostolná veža. V súvislosti s výstavbou Ružínskej priehrady musela byť preložená železničná trať v Jaklovciach. Nová trať vedie v tesnej blízkosti kostola a za obeť jej padla farská budova. Novú faru začal stavať stavebný podnik z Gelnice za výdatnej pomoci veriacich v roku 1965 v blízkosti cintorína. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch bol tunajším farárom dekan Štefan Kaššai.

V rokoch 1973 - 1975 prebiehala pod dohľadom Pamiatkového ústavu v Prešove zásadná oprava kostola s prístavbou pri hlavnom vchode. Nová veža je zakončená železnou konštrukciou a  pokrytá medeným plechom. Opravená strecha bola tiež pokrytá plechom. Nové vchodové dvere i ďalšie stolárske práce urobil stolár Imrich Macko. Posledné stavebné úpravy boli vykonané v osemdesiatych rokoch, keď v Jaklovciach pôsobil Juraj Rybanský. Tento kňaz vyvíjal aktívnu činnosť s mládežou. Gotické okná majú dnes novú sklenú výzdobu - vitráž zobrazujúcu vzkrieseného Krista, svätú Trojicu, sv. Petra a Pavla, sv. Antona, sv. Cyrila a Metoda.

Vzácnou kultúrnou pamiatkou v kostole je gotická socha Madona z Jakloviec, ako znie jej oficiálny názov v odbornej umenovednej literatúre. Je to rezbárske dielo Majstra Bielej Madony z Toporca. Tak nazývame neznámeho majstra tvoriaceho na Spiši približne v rokoch 1425 - 1465. Majster a jeho dielňa plnili objednávky zo Spiša, Liptova a Šariša. Jeho tvorba svedčí o dlhodobom trvaní rezbárskeho umenia na Spiši neskôr zavŕšeného tvorbou Majstra Pavla z Levoče. Madona z Jakloviec je ozdobou kostola sv. Antona v našej obci už celých 550 rokov.
 

Zaujímavé odkazy

Inteligentné webové stránky a redakčný systém pre obce

Slovakia regions

© 2019 Jaklovce
Joomla! is Free Software released under the GNU/GPL License.